Názov: MARTALÚZKA

Poloha: k.ú.Šumiac, Telgárt a Liptovská Teplička, vlastné územie NAPANT

Charakter biotopu: Prirodzené lesné spoločenstvá a subalpínske lúky

Rok vyhlásenia: 1999

Výmera: 154,82 hektárov

Kateg. ochrany: Prírodná rezervácia

Výnimočnosť: skalný amfiteáter a pramenisko rieky Hnilec so zachovalými vzácnymi rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami

pozri na Atlase
MARTALÚZKA

    •  je názov jednej z menších, ale mimoriadne hodnotných prírodných rezervácií v Nízkych Tatrách. Nachádza sa vo východnej časti Nízkych Tatier, severovýchodne od Kráľovej hole. Výmera: 154,82 ha. Leží vo vlastnom území Národného parku Nízke Tatry, v katastrálnych územiach obcí Šumiac, Telgárt a Liptovská Teplička. Výškové rozpätie 1320 – 1755 m n.m.

Rezervácia je ohraničená v spodnej východnej časti lesnou cestou v lokalite Zadná dolina v mieste jej križovania s potokom. Južná a severná hranica sú tvorené prírodným tokmi a západná hranica je tvorená hornou hranicou kosodreviny a cestou na Kráľovu hoľu.

Z hľadiska regionálneho geologického členenia územie patrí do Veporského pásma a Kráľovohoľskej zóny (Vass, 1986). Je tvorené zbridličnatenými granitmi a migmatitmi stredne- až hrubozrnnými . Spodná časť územia je tvorená efuzívnymi a subvulkanickými formami, dioritovými a melafýrovými porfyritmi a tufitmi.

Z geomorfologického hľadiska územie patrí do podcelku Kráľovohoľské Tatry a oddielu Kráľova hoľa. Leží na rozhraní dvoch typov reliéfu a to veľhorského hôľneho až glaciálno hôľneho a vysočinového hoľneho. Na rázsoche vybiehajúcej severovýchodne od Kráľovej hole sa vytvoril nivačný kotol s juhovýchodnou expozíciou. Keďže územie leží v tieni Kráľovej hole, boli tu vytvorené priaznivé podmienky na hromadenie snehu a jeho následnú eróznu činnosť. Nivačný kotol je dlhý cca 120 m a široký asi 80 m. Východná časť je obklopená skalnou stenou s výškou asi 40 m. Západná časť je tvorená sutinami z kryštalických hornín, zalesnená kosodrevinou. Dno kotla je pokryté vyklenutou spodnou morénou o mocnosti 2-3 m, tvorenou ojedinelými väčšími balvanmi a jemnejším materiálom. Moréna je úplne prekrytá súvislou horskou lúkou. Hnilec prameniaci na severovýchodnom úbočí Kráľovej hole, sa zarezáva do západnej steny kotla a kaskádami padá na jeho dno, kde vytvára pravidelný meander.
Klimaticky patrí územie k typu horskej klímy s priemernou teplotou v januári -6 až -7 C, s priemernou teplotou v júni 11,5 – 13,5 C a s priemerným úhrnom zrážok 1000 – 1400 mm za rok. Hydrologicky patrí územie do stredohorskej oblasti, do povodia Hornádu. Územie odvodňuje jediný stály tok – Hnilec a niekoľko menších nestálych potokov.

Pôdy sú stredne hlboké , štrkovité, čerstvo vlhké. Ide o humusové podzoly, hrdzavé a hrdzavo- hnedé pôdy. Zrnitostne patria k ľahším, piesočnatohlinitým pôdam,, ktoré sú zvrchu štrkovité, zospodu až kamenité. Vlhkostne sú tieto pôdy veľmi priaznivé.

Podrobný botanický prieskum vykonaný nebol, ale pri čiastkových bol zistený výskyt viacerých chránených druhov. K najcennejším patria: sitina trojzárezová (Juncus trifidus),hôľnička dvojradová (Oreochlora disticha),lipnica riedka (Poa laxa), horec bodkovaný (Gentiana punctata) a jeden kriticky ohrozený druh vŕbovka ovisnutá (Epilobium nutans).

Územie je tvorené mozaikou viacerých biotopov – skalné steny, kamenné sutiny, kosodrevina, alpínske lúky, tečúca voda. Nachádza sa v 7. – 9. vegetačnom stupni. Napriek tvrdým podmienkam je územie bohato osídlené viacerými druhmi obojživelníkov, plazov i cicavcov ako napr. mlok karpatský (Triturus montandoni), mlok vrchovský (Triturus alpestris), skokan hnedý (Rana temporaria), vretenica severná (Vivipera berus) jašterica živorodá (Lacerta viviparia), svišť vrchovský (Marmota marmota), vlk dravý (Canis lupus), medveď hnedý (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx). Vtáctvo je zastúpené druhmi ako labtuška vrchovská (Anthus spinoletta), vrchárka červenkastá (Prunella collaris),drozd kolohrivý (Turdus torquatus) a tetrov hôlniak(Lyrurus tetrix=Tetrao tetrix). Za potravou sem zalietavajú aj viaceré druhy dravých vtákov.

Územie zahŕňa jedinečný geologický fenomén – skalný amfiteáter a zachytáva na malom výškovom rozpätí cca 250 m prechod od lesa k hôľnemu pásmu s bohatstvom druhov rastlín a živočíchov. Územie má mimoriadne prírodné a krajinárske hodnoty. Lesy sú zaradené k lesom ochranným a dlhodobo sa v nich nehospodári.

Územím prechádza žlto značkovaný turistický chodník a okrajom rezervácie prechádza modro značkovaný turistický chodník smerujúci zo Smrečinského sedla na Kráľovu hoľu.