20 rokov prírodnej rezervácie Martalúzka

Pôvod názvu Martalúzka 

 V dobovej literatúre sa o pôvode slova „Martalúz“ dočítame nasledovné: „Martalúzi –  zbojníci z tureckých a iných dobrodruhov zúriaci v týchto krajoch Slovenska, ktoré susedili s tureckou veľríšou. Slovo pochádza z gréckeho „hamartalos“ a značí ozbrojenca, neskôr zbojníka. Martalúzka je aj dolina v breznianskom chotári povyše Polhory, blízko hory Zbojnícka rečenej.“

Zdroj: G.K. Zechenter-Laskomerský: Výlety po Slovensku, Spisy4. str. 37 – článok : Priechod cez Čertovicu, SVKL Bratislava 1962

K tomuto čarovnému i tajomnému kútu Slovenska sa viaže aj niekoľko povestí. Tú najznámejšiu zachytil vo svojej knihe „Čertova svadba“ Peter Urban. My Vám ponúkame úryvok zo spomínanej povesti o Martalúzke:

„Ťažko sa žilo ľuďom na Horehroní, keď tu vyčíňali zbojníci. Začiatkom 18. storočia naháňala strach najmä skupina Kuba Surovca. Pokoja nemali roľníci, keď im chudobnú úrodu, horko ťažko v skalách dopestovanú vzali zbojníci. Zbojníci brali všetkým, bohatým i chudobným. Keďže lúpili na väčšom území a pátrali po nich drábi z viacerých panstiev, dačo z ulúpených vecí si ukryli na horšie časy.  V nejednej doline a pod nejedným vrchom mali svoje zbojnícke komory. Jedného dňa, keď sa vracali s lupom zo Spiša, dostihli ich drábi. Utekali pred nimi do lesov, no drábi boli stále bližšie a už už sa zdalo, že ich pochytajú. Tu sa zrazu spoza skaly objavil statný medvedisko. Zbojníci sa zľakli, no medveď si ich nevšímal a dal sa utekať od nich, dolu do lesa, rovno na drábov. Tí sa rozutekali a zbojníci sa zachránili. V skalách, kde sa medveď objavil vykopali skrýšu a ukryli svoj ulúpený poklad. Potom ešte viac krát sa pod Kráľovu hoľu vrátili a zakaždým čosi ukryli, čo ľuďom pobrali.

Ľud začal postupne nazývať skalný amfiteáter Martalúzkou, podľa zbojníkov, či martalúzou, ako im v týchto končinách tiež vraveli podľa mena tureckých vojakov.

Nejeden mládenec z Horehronu, či Spiša, vydal sa hľadať bohatstvo ukryté pod skalami, neďaleko prameňa Hnilca, nikto ho však nenašiel. Až o mnoho rokov neskôr ľudia pochopili, že najväčším bohatstvom tohto kraja je jeho čarovná príroda.“                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             Zdroj: Peter Urban: Čertova svadba (povesti zo stredu Slovenska), Vydavateľstvo Matice Slovenskej, Martin, 2005

História

Snahy o ochranu tohto pozoruhodného územia siahajú do 60-tych rokov 20. storočia. V tomto období bol vypracovaný návrh na vyhlásenie chráneného prírodného výtvoru Martalúzka, ktorý bol   evidovaný v „Preventívnych opatreniach ochrany prírody okresu Banská Bystrica“. Dôvodom návrhu boli najmä významné geomorfologické a krajinárske hodnoty tohto územia.

Zo spomínaného návrhu vyberáme: “Morfologicky významný jav na úpätí Kráľovej hole predstavovaný významným skalným odkryvom. Výtvor je tvorený komplexom metamorfík, predovšetkým rúl, ktoré procesmi vetrania i prietokom rieky Hnilec sa rozčlenil na veniec skál, uzatvárajúc tak tok Hnilca do skalného amfiteátra. Hnilec preteká územím početnými kaskádami. Územie predstavuje vedecky i krajinársky mimoriadne vzácny prírodný prvok oblasti Kráľovej hole, doteraz uchránený pred rušivými zásahmi, takže vyžaduje primeranú ochranu.

Navrhujeme vyhlásiť za chránený prírodný výtvor v zmysle zákona SNR č. 1/1955 Zb. SNR a do doby vyhlásenia chrániť územie najmä pred intenzívnou pastvou dobytka, zavádzaním nepôvodných drevín, znečisťovaním územia v súvislosti s výstavbou televíznej retranslačnej stanici na Kráľovej holi, zabrániť nadmernému odberu vody z pramenišťa Hnilca.“

Zdroj: Rezervačná kniha PR Martalúzka, Archív NAPANT

 

 V 70-tych rokoch 20. storočia boli zistené aj floristické a faunistické hodnoty tejto lokality, čo zapríčinilo zmenu navrhovanej kategórie ochrany na štátnu prírodnú rezerváciu. Takto je evidovaná táto lokalita napríklad aj v „Projekte budovania siete chránených území v SSR.“ S vypracovaním návrhovej dokumentácie tejto ŠPR sa nezačalo ešte ani v 80-tych rokoch 20. storočia, nakoľko museli byť uprednostňované územia viac ohrozené. Po vyhlásení Národného parku Nízke Tatry v roku 1978, kompetenčne prešlo toto územie z Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici pod Správu NP Nízke Tatry so sídlom v Banskej Bystrici.

list Ing. Burkovského z Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici č. 4029/80 – OP zo 17.11.1980 In: Rezervačná kniha PR Martalúzka, Archív NAPANT

 

 Snahy o vyhlásenie tohto  územia za rezerváciu boli definitívne zavŕšené v roku 1999, kedy bola všeobecne záväznou vyhláškou Krajského úradu v Banskej Bystrici č. 2/1999 vyhlásená prírodná rezervácia Martalúzka  za účelom zabezpečenia ochrany krajinársky hodnotného územia so skalným amfiteátrom a zachovalými živočíšnymi spoločenstvami, ktoré sa viažu na prirodzené lesné spoločenstvá šiesteho a siedmeho vegetačného stupňa a subalpínske lúky. Územiu bol priradený najvyšší 5. stupeň ochrany.

Pri vyhlasovaní území európskeho významu na Slovensku, v rámci budovania siete NATURA 2000 (sústava chránených území členských krajín EÚ), bola PR Martalúzka začlenená ako súčasť Územia európskeho významu Kráľovohoľské Tatry, vyhláseného Výnosom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 3/2004-5.1 zo 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu pod identifikačným kódom SKUEV0310.

Charakteristika PR Martalúzka

Výmera: 154,82 ha

Katastrálne územie: Šumiac, Telgárt, Liptovská Teplička

Okres: Brezno, Poprad

Kraj: Banskobystrický a Prešovský

Stupeň ochrany: 5

Nachádza sa vo východnej časti pohoria, severovýchodne od Kráľovej hole. Výškové rozpätie je 1320 – 1755 m n. m. Rezervácia je ohraničená, v dolnej časti, lesnou cestou v lokalite Zadná dolina, v mieste jej križovania s potokom. Južná a severná hranica sú tvorené prírodnými tokmi, západná hranica je tvorená hornou hranicou kosodreviny a cestou na Kráľovu hoľu.

Územie zahŕňa jedinečný geologický fenomén – skalný amfiteáter a zachytáva na malom výškovom rozpätí, približne 250 m, prechod od lesa k hôľnemu pásmu s bohatstvom druhov rastlín a živočíchov. Územie má mimoriadne prírodné a krajinárske hodnoty.

Z geologického hľadiska je územie tvorené stredne až hrubozrnnými zbridličnatenými granitmi a migmatitmi. Spodná časť územia je tvorená efuzívnymi a subvulkanickými formami, dioritovými a melafýrovými porfyritmi a tufitmi. Hydrologicky patrí územie do stredohorskej oblasti, do povodia Hornádu. Územie odvodňuje jediný stály tok – Hnilec, ktorý tu pramení a niekoľko menších nestálych potokov. Pôdy sú stredne hlboké, štrkovité, čerstvo vlhké. Ide o humusové podzoly, hrdzavé a hrdzavo-hnedé pôdy.

K najznámejším rastlinným druhom územia patria sitina trojzárezová (Juncus   trifidus),  hôľnička dvojradová (Oreochlora disticha) a brusnice čučoriedková (Vaccinium myrtillus) a obyčajná (Vaccinium vitis-idaea).              K najcennejším rastlinným druhom patria lipnica riedka (Poa laxa), horec bodkovaný (Gentiana punctata) a kriticky ohrozený druh vŕbovka ovisnutá (Epilobium nutans).

 

Územie je tvorené mozaikou viacerých biotopov – skalné steny, kamenné sutiny, kosodrevina, alpínske lúky, tečúca voda. Nachádza sa v 7. až 9. vegetačnom stupni.

Fauna – napriek tvrdým klimatickým podmienkam je územie bohato osídlené viacerými druhmi obojživelníkov, plazov i cicavcov ako napr. mlok karpatský (Triturus montandoni), mlok vrchovský (Triturus alpestris), skokan hnedý (Rana temporaria), vretenica severná (Vipera berus), jašterica živorodá (Lacerta vivipara), svišť vrchovský (Marmota marmota), vlk dravý (Canis lupus), medveď hnedý (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx). Vtáctvo je zastúpené druhmi ako ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta), vrchárka červenkastá (Prunella collaris), drozd kolohrivý (Turdus torquatus) a tetrov hôlniak (Tetrao tetrix). Za potravou sem zalietavajú aj viaceré druhy dravých vtákov.

Územím prechádza žlto značkovaný turistický chodník spájajúci Zadnú dolinu a Martalúzku a okrajom rezervácie prechádza modro značkovaný turistický chodník smerujúci zo Smrečinského sedla na Kráľovu hoľu.

Zdroj: http://napant.sopsr.sk/priroda/mchu/pr-martaluzka/ a Jasík M. a Turis P., 2007: Charakteristika osobitne chránených častí prírody. In: Turis P. a Jasík M. (eds), 2007. Národný park Nízke Tatry – prírodné hodnoty, história a súčasný stav ochrany územia. Správa Národného parku Nízke Tatry, Banská Bystrica, str. 62

 

Spracovala: Jana Kološtová

Mapy a foto: Archív NAPANT, maps.sopsr.sk

Zoznam použitej literatúry:

G.K. Zechenter-Laskomerský: Výlety po Slovensku, Spisy4. str. 37 – článok : Priechod cez Čertovicu, SVKL Bratislava 1962

Peter Urban: Čertova svadba (povesti zo stredu Slovenska), Vydavateľstvo Matice Slovenskej, Martin, 2005

list Ing. Burkovského z Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici č. 4029/80 – OP zo 17.11.1980. In: Rezervačná kniha PR Martalúzka, Archív NAPANT

Rezervačná kniha PR Martalúzka, Archív NAPANT

Všeobecne záväzná vyhláška Krajského úradu v Banskej Bystrici č. 2/1999 z 25.marca 1999 o vyhlásení prírodnej rezervácie Martalúzka.

Výnos Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 3/2004-5.1 zo 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu